História Chioskej mastichy

Chioskú mastichu odporúčal už Dioscorides

Po Dioscoridovi a Galénovi každý významný lekár predpisoval mastichu ako prírodné liečivo. Soranus z Efezu praktizoval povolanie lekára v Ríme koncom 1. a v 2. storočí. Presadzoval mastichu v kombinácii s inými bylinami na tráviace ťažkosti. Aj ďalší starovekí lekári predpisovali mastichu. Prvým zaznamenaným propagátorom Chioskej mastichy (niekedy označovanej aj ako mastix, mastic, mastik alebo mastika) bol Dioscorides. Dioscorides sa narodil v Ciliciu začiatkom 1. storočia nášho letopočtu za vlády cisára Nera v Ríme. Napriek tomu, že to bol predovšetkým vojak, Dioscorides je považovaný za objaviteľa farmakológie. Precestoval Malú Áziu, Grécko a Taliansko, kde zbieral a skúmal rastliny. Vo svojom diele píše, že na ostrove Chios sa vyrába najlepšie a najväčšie množstvo mastichy. Bola určená pre ľudí s tráviacimi problémami, na kašeľ, pre svieži dych a ako maska na tvár. O niekoľko rokov neskôr Galén, najvýznamnejší lekár hneď po Hippokratovi, vychválil účinky chioskej mastichy a odporučil ju pre zastavenie krvácania a pri zápaloch žalúdka, čriev a pečene. Zaznamenal, že najlepší mastichový olej bol vyrobený na ostrove Chios.

Aretaeus, lekár z Kappadokie, ktorý žil v druhej polovici 2. storočia, po sebe zanechal niekoľko receptov na prípravu obkladov s mastichou. Obklad z jablčného prášku, mastichy a sladkej ďateliny pomáhal pri blúznení. Práškový obklad z vyzretého vína, mastichy a aloe vera pomohol ľuďom so srdcovými chorobami. A obklad z duly, kozlíka a mastichy pomáhal pri podráždení žalúdka.

Masticha dostupná iba pre vyvolených

Alexandria bola vždy jedným z hlavných trhov pre obchodovanie s mastichou. Je pozoruhodné, že starovekí grécki lekári (Galen, Soranus, Aretaeus, Oribasius a Aetius) využívali vo svojich prípravkoch práve mastichu. Všetci študovali na preslávenej lekárskej fakulte v Alexandrii.

V Ríme a v Alexandrii bola masticha veľmi drahý produkt, na ktorý mali nárok iba privilegovaní. Podľa Plínia mladšieho bola cena mastichy desať denárov za libru v dobe, keď čierne korenie stálo iba 4 denáre, biele korenie 7, zázvor 6 a kasia 15. Masticha bola mimo dosahu peňaženiek bežného občana. Neplatilo to ovšem pre Marcusa Gaia Apicia, známeho gurmána 1. storočia. Jeho kuchárska kniha „V kuchyni“ ponúka recept na nápoj nazývaný Conditum paradoxum, obsahujúci víno, med, korenie, bobkový list, šafran a mastichu. Podáva sa teplý alebo studený.

Bohatá spoločnosť v Ríme so svojimi zhýčkanými záľubami hľadala nové exotické zážitky a žuvanie mastichy bolo jedným z nich. Najprv ju žuvali pre ústnu hygienu a svieži dych, ale postupne sa na nej stali závislí a žuvali ju proste pre radosť.

Je žuvanie mastichy nemravné?

Podľa Freuda je žuvanie neúmyselná činnosť spojená s podvedomým návratom ku kojeniu. A tak začala nová móda, ktorá bola zavedená najmajetnejšou vrstvou, a postupne sa šírila spoločnosťou. Žuvanie mastichy bolo ale spojené aj s problémami. Clement z Alexandrie neodporúčal mladým ľuďom žuvať mastichu, pretože žuvanie podľa neho deformovalo tvár. Sto rokov po Clementovi pravoslávny biskup Gregorios Nanzianzinos dal rovnakú radu, kde vysvetľuje, že následkom žuvania sa podporuje nemravnosť vzhľadom k neustálemu pohybu čeľustí a vzniku slín.

Clement a Nanzianzinos vás neodradili? Kúpte si mastichu a zažuvajte si pre lepšie trávenie a silnejšie zuby do sýtosti.